Začiatkom marca tohto roku dorazila smutná správa. Vo veku 79 rokov zomrela zrejme posledná legenda zo starej gardy špecialistov na mexickú kaktusársku flóru Anton Hofer. V jednom zo svojich krásnych objavov – Turbinicarpus hoferi tu bude s nami, kým bude svet svetom.
Ťažko je nebyť osobným. Spoločných zážitkov sme mali neúrekom. Spomínam na jeho prednášku o Mexiku ešte počas socíku, zrejme v Prahe. Trochu pupkatý Švajčiar (to mal vtedy štyridsať) nás so svojou minoltou a šťastím na kvitnúce populácie držal v úžase. Z tej prednášky si dodnes spomínam na kvitnúcu lúku s Mammillaria napina pri Esperanza. Vtedy to bol TOP SECRET flek. Dnes je to cestovateľská klasika, ale na rozkvitnutú lúku sme tam šťastie nemali. Osobne sme sa stretli v roku 1990 u inej legendy – Alfreda Laua vo Fortin de las Flores. A. Lau nebol doma a Toni ma zobral hľadať Melocactus delessertianus. Druhý deň sme mali smolu na počasie. V okolí Esperanza s napinami pršalo, a tak sme sa stiahli viac na juh do Tehuacanu na Cephalocereus hoppenstedtii a Peniocereus viperianus pri moste pod Zapotitlan. Ako sme sa prechádzali medzi cefalocereusmi, sa ma pýta, či som čítal Backebergovu Das Kakteenjagd. Nečítal. Hovorí, že si to mám doštudovať a pochopím, o čom tam Backeberg píše.
Na fleku som sa zastavoval častejšie a vždy sa mi vybavila tá debata s Tonim o nesmrteľnej Beethovenovej melódii. Po návrate domov ma čakal malý balíček od Toniho zo Švajcu. Semená turbinikarpusov s jeho zberovkami – Saueri Salamanca, „preeni“ dnes saueri subsp. nellisae, krainzianus fa. minimus. Neskutočný darček. Do odchodu do Mexika v roku 1994 som Toniho navštívil vo Worbene. Mal malú a krásnu zbierku špičkového Mexika. Obedovali sme s ním a jeho manželkou Helenou u nich doma. Vypili skvelú fľašu bieleho švajčiarskeho vína. Úprimne musím konštatovať, že Toni bol vždy ochotný sa podeliť o vedomosti o náleziskách. Aj keď niekedy nepustil presnú informáciu, opisy častokrát stačili na nájdenie vzácnej rastliny. Počas môjho dlhšieho pobytu v Mexiku v rokoch 1994–1998 sme sa viackrát stretli v Ciudad de México. Pár razy sme boli spolu v teréne. Ukázal som mu flek Turbinicarpus krainzianus subsp. lausseri. Keď našiel pôvodný Turbinicarpus krainzianus (vtedy značený ako „durazno“ – podľa svetlej farby kvetov), podelil sa o informácie k fleku zase on.
Okrem toho, že bol úžasným človekom, bol aj skvelým vyjednávačom, či kaktusovým diplomatom. Boli to časy, keď sa začínala ochrana divo žijúcich rastlín. Už sa nedalo tak ako kedysi, ale dvere ešte neboli celkom zatvorené. My, bývalí Čechoslováci, sme boli na druhej strane. Ochranári nás otvorene neznášali. Napriek tomu Švajčiar Toni Hofer nakoniec sprostredkoval moje stretnutie s Charliem Glassom. Stali sme sa výbornými priateľmi. Po jeho smrti aj s Betty a Fitzom Maurice-om.
S odchodom Antona Hofera sa pre mňa symbolicky uzatvára kapitola pobytu v Mexiku z deväťdesiatych rokov. Odišiel posledný z úžasných zahraničných, starých kaktusárov, s ktorými sme spolu zažívali výnimočné chvíle nad rastlinami – A. Lau, Ch. Glass, W. van Heek, W. Strecker, M. Wohlschlager, F. Maurice a teraz Toni Hofer.
Odpočívajte všetci v pokoji a vďaka za možnosť objavovať sa vo vašej prítomnosti.
Milan Zachar